zoll

Prečo sem chodíme hľadať odpovede na dávno zabudnuté otázky, ktoré sa už nikdy nevrátia späť. Ako rýchlo rastu nechty? Už dávno spálené drevo, z ktorého zostal len popol čierny ako cely svet sám...

 

Ako optimisti však veríme v navráť pekných chvíľ, čo nezostali zabudnuté už v hlbokej minulosti, nerozpadli sa ako pieskové koláčiky keď z nich zmizla všetka voda... Prečo nič zdanlivo logické nedáva zmysel, ako sme vždy verili? Prečo nič nie je ako vyzerá i keď sa tak snažíme tváriť? Nosíme ešte aspoň to zrnko piesku ako symbol nadeje a malú iskričku z ktorej raz vzkriesime teplý oheň, čo nás všetkých zohreje a zachráni pred istou smrťou...

 

Otázky na ktoré nám niekto akiste môže dať odpovede – všetko však stojí a padá na ochote nás ľudí urobiť si navzájom svet lepší, bez tajomstiev a intríg... Bez veľkej čiernej plachty, ktorá nás oddeľuje akoby bola tým najväčším múrom... Je to len kus látky, čo nás delí, nič viac, nič menej. Stačí nájsť len spôsob ako ju odhrnúť, roztrhať, navždy zničiť...