zoll

Ľudia po sebe šlapú, kde-tu pohodená ruka, či noha. Vlaky idú len jedným smerom, cesta späť neexistuje... Nekonečná priepasť na ktorej dne stojí sám On – veľký muž 20. storočia. Smradľavý duševne chorý dedko s charakteristickým ’dizajnom’ novodobého vodcu, rytiera, osloboditeľa a nášho záchrancu. Pre niekoho ideál, vzor, však občania istého štátu sa za neho ešte dnes hanbia – ako sa to mohlo stať?

 

Tí istí ľudia ležia vo vlastných sračkách a čakajú na popravu. Všetci to vedia, nikto to ale neprizná – nádej predsa umiera posedná. Ja takto nemôžem skončiť... Však konfrontovaní s realitou strácajú aj tú poslednú kvapku nádeje vo svetlú budúcnosť a postupne sa im otvárajú oči – toto je aj môj osud. Nie som výnimka – som len jedno prasa zo stáda, len jeden krokodíl z ktorého bude zasa ďalšia peňaženka pre ’čistého’ človeka.... Iba nikto, len kus ničoho... Ako je to možné???

 

Žeby len komplex a pocit menejcennosti oného veľkého záchrancu a nášho dobrodinca, nášho Führera??? Pred 60 rokmi by sme tam byť nechceli. Dnes si za to platíme...