Vidieť umierať 20 ročného človeka nie je žiadna výhra. Umierať pomaly, pomaly, ešte pomalšie... Telo sa mu rozpadá za chodu a nároky na neho kladené sú mu čoraz menej splniteľné... Leží na konečnej zastávke linky 6... Ledva dýcha a obdivuje miesto svojho večného odpočinku... Čo si asi myslí, čo sa mu odohráva v hlave? Počuje zvuky... Smrť prichádza nemilosrdne za ním a drzo žiada otvoriť dvere – paradoxne sľubuje lepší život – nirvána ťa očakáva... Nič, nič, len prázdno a hudba ticha... Už ju počuje... Slzy v očiach sa mu lesknú čoraz viac, nechce sa mu odísť, však niečo v ňom to priam žiada... Ako to tam asi vyzerá – láka ho predstava zrazu vedieť odpovede na všetky otázky a rozriešiť tú nekonečnú sústavu rovníc rozpísanú do matice zapĺňajúcej celú jeho doterajšiu existenciu.
Už pomaly dokáže cítiť to nič, čo bolo veľkou neznámou – spomínam si na jeho otázku, keď sme sedeli pri obede – "Myslíš, že Nič sa dá matematicky definovať, i keď je to logický nezmysel?" Zrazu sa mu nezmysly transformujú na "zmysly", logika mizne a jeho životná matica sa postupnou úpravou pomaly stáva obrazom riešenia všetkých rovníc... Pod hlavnou diagonálou sú takmer samé nuly, čo značí neodvratnosť výsledku. Áno, za chvíľu bude vedieť všetky odpovede na svoje otázky... Možnože ešte skôr ako budeme upálení na hranici - na hranici sna a reality, na hranici logiky a blábolu, na hranici života a smrti...
Aké by to asi bolo nemôcť vidieť Slnko, keď sa zajtra ráno zjaví nad mestom a prevedie nás cez zvyšok dňa... Žiť len večnú noc...
Komentáre
:)
:o.)
Wow...
:)
napadlo
TIEZ
TIEZ
?